"Niekedy som si pomyslel: 'Ako som toto mohol spôsobiť svojej rodine? Prečo som ich opustil?' Potom, čo som si prežil, vidím cestu ako sa k tomu dá dostať, a je to strašidelné."

Chris Kirkland bol vždy ambiciózny človek a brankár, na ktorého sa dalo spoľahnúť.

No po odchode z Wiganu Athletic v roku 2012, sa u neho začala prejavovať depresia.

Päť rokov po náročnom boji, sa teraz tridsaťšesťročný Kirkland rozhodol poskynúť rozhovor.

''Zašlo to príliš ďaleko. Keď sa spätne pozriem na tie štyri roky, nič si z nich takmer nepamätám. Bolo to... Jednoducho som pre Lucy a Leoonu nexistoval. Prestal som venčiť psa, jednoducho som chcel byť doma, zatvoriť sa a nikoho nepustiť dnu,'' začína vysvetľovať bývalý anglický reprezentant.

Chris sa takisto rozhovoril o odchode z jeho milovaného Wiganu. ''Nikdy som nechcel vedome opustiť Wigan. Miloval som prostredie, miloval som klub. Avšak prepukla u mňa depresia a musel som sa porúčať do Sheffieldu Wednesday. Vždy som bol doma. Moja rodina žila v Leicesteri a rodina Leoony žila v Škótsku. Málo kedy sme boli spolu.''

Zákerná choroba sa však nepýta. Jedinou osobou, ktorá vedela, že niečo nie je v poriadku, bol vtedajší tréner brankárov ''The Owls'', Andy Rhodes. Kirkland na rovinu potvrdil, že bez Rhodesa by skončil ako Gary Speed. Teda by spáchal samovraždu.

Po sústredení v Portugalsku, kde vycestoval s tímom Bury AFC, sa vrátil domov. Tam ho čakala manželka aj s papiermi, na ktorých bolo uvedené, že nastupuje do nemocničnej liečby. ''Nebolo to nič vážne, nemusel som tam ani byť, ale nastúpil som. No, jednu noc som si išiel vyplakať oči s frázou, 'chcem ísť domov'.''

Na otázku redaktora, či sa cíti na to, že svoj problém plne vyriešil, odpovedal ''Áno. Vidím čistejšie,'' a zároveň dodáva: ''PFA si konečne uvedomila, že zranenia hráčov, nie sú len fyzické, a to som rád,'' uzatvára.