„Mám sedemdesiat, z môjho života teda už je veľa za mnou a málo predo mnou,” skonštatoval jubilant. „Mojím životným šťastím bolo, že rodičia si ma v povojnovom chaose kdesi našli ako opustenú sirotu a vychovali ma.”

Rodák z Trenčianskych Teplíc sa cíti Nitrančanom telom i dušou, hoci najmä vďaka futbalu prešiel celý svet. Bol však aj hokejistom, počas vojenčiny v Bratislave obliekal futbalový dres ČH a hokejový BEZ-ky. V histórii ostane zapísané, že spolu s Fedorom Štarkem boli poslední nitrianski tzv. obojživelníci.

Ešte nemal sedemnásť rokov, keď začal hrať futbal za mladší dorast a hokej už za „áčko”. No zasiahol osud, v druhom zápase za prvý nitriansky tím si na futbalovom trávniku vážne zranil koleno, ktoré už nikdy nebolo v poriadku a v roku 1970 ukončil hráčsku činnosť. Hneď začal ako tréner mladšieho dorastu AC Nitra, lebo chcel zostať pri futbale. Aj preto absolvoval na FTVŠ diaľkovo trénerské štúdium, v roku 1982 mu v Nitre ponúkli miesto šéftrénera mládeže a post trénera staršieho dorastu, čo vtedy prijal s nevôľou. „Práca pri mládeži ma v tej chvíli vôbec neoslovovala...,” tvrdí. To sa však rýchlo zmenilo a stál pri zrode fungovania renomovanej mládežníckej nitrianskej liahne. Jeho prácu si všimli na zväze v Prahe, v roku 1983 sa stal trénerom reprezentačnej šestnástky. Pri federálnych národných tímoch ostal do leta 1988, keď prevzal nitrianske ligové mužstvo.

V najvyššej súťaži viedol Nitru, Žilinu, Púchov a Trnavu, na konte má 148 ligových zápasov. Po boku Milana Máčalu sedel ako jeho asistent na lavičke reprezentačného áčka v 24 stretnutiach a v dvoch kvalifikáciách viedol slovenskú dvadsaťjednotku, ktorej prvým trénerom v novodobej histórii sa stal po rozdelení Česko-Slovenska. „Odskočil” si aj do Japonska, kde pôsobil ako expert v tokijskom Japan sport Promotion, i do Česka, kde bol tri roky športovým riaditeľom Viktorie Žižkov. A zároveň presedlal na žurnalistické remeslo. „Novinové články, úvahy a postrehy o futbale som písal od roku 1990. Vždy som popisoval futbalový svet taký, aký bol. Mohol som si to dovoliť, lebo som nebol na nikom závislý,” vysvetlil Lešický a k osobnému vyznaniu dodal: „Od narodenia som šťastlivec. A dúfam, že to tak ešte nejaký čas zostane.”
Informácie priniesol web Slovenského futbalového zväzu (SFZ).